Nerobím si ilúzie o dokonalom svete bez konfliktov a bojov, ale verím v silu prímeria. Prímerie je pre mňa čas a priestor, v ktorom skladáme zbrane a nachádzame nadhľad, odľahčenie a jasnejšie vidíme svoje možnosti.
Prímerie je stav, ktorý poznám, no na istý čas som z neho odišla, ale zároveň je cieľom, ku ktorému sa chcem vrátiť. V rámci výchovy a života v spoločnosti sme stále pozývaní alebo hnaní do cieľa. Nebo je cieľ. Mať dobrú prácu a uživiť rodinu je cieľ. Cieľ je tiež vyštudovať dobrú školu, nájsť správneho životného partnera, mať deti. Na týchto cieľoch nie je nič zlé. Je však zbytočné tieto čiastkové úspechy definovať ako cieľ. Ak by sme si každý deň definovali konkrétny cieľ na konkrétny deň, ktorý by reflektoval naše pocity a potreby hneď ráno, boli by sme v cieli každý večer. Ak by sme si dovolili rešpektovať seba.
Prímerie hľadám celý život. Až pri tvorbe svojej pracovnej identity, pri hľadaní toho, čo chcem robiť, sa stalo Prímerie definitívnym slovom a zároveň stavom môjho osobného pokoja. Je mojím každodenným cieľom. Je mojou osobnou hĺbkou, mojím bezpečným prístavom. Veľmi vnímam, najmä cez svoju osobnú skúsenosť, že sme ako jednotlivci vedení k uspokojeniu ľudí okolo seba, prípadne k uspokojeniu väčšej skupiny ľudí v rámci práce, komunity, štátu, sveta. Vyžaduje sa od nás byť zodpovednými, láskavými, starostlivými, vnímavými na potreby iných. Špeciálne v pomáhajúcich profesiách vnímame potrebu byť tu pre druhých. Avšak naplniť potreby iných, potreby sveta, vieme zodpovedne a dlhodobo naplňovať len vtedy, ak sme nezabudli na seba a svoje potreby. Mať prímerie so sebou predurčuje mať prímerie s druhými a so svetom.
